NAŠA FARNOSŤ

Prvá písomná zmienka o farnosti pochádza z roku 1263. Z tohto obdobia pochádza písomný doklad, v ktorom sa píše že v Sennom existoval kostol a farníci odovzdávali farárovi a kanonikom Jágerskej kapituly tradičný desiatok najmä z úrody obilia a sena. Okolo roku 1335 v senianskom kostole pôsobil farár Andrej, ktorý je prvým menovite známym senianskym farárom. Farský kostol tu stál aj v nasledujúcich storočiach a rímskokatolícki farári v ňom účinkovali do polovice 16.storočia. Doteraz sa však nepodarilo zistiť, ktorému duchovnému patrónovi bol kostol zasvätený. Nový rímskokatolícky kostol postavili v roku 1718 na mieste dovtedajšieho kostola. Už v stredoveku pri kostole pôsobila aj škola ako súčasť cirkevných inštitúcií. Deti sa v nej najmä v zimných mesiacoch učili čítať, písať, počítať, ale aj spievať nábožné piesne. Okolo roku 1588 bol tunajším učiteľom Pavol Baláž. Počas šírenia reformácie sa šľachtici Dóboovci stali evanjelikmi. Vo farnosti vysluhovali bohoslužby evanjelickí kazatelia až do začiatku 18. storočia. V 18. storočí sa medzi vlastníkmi Senného objavuje barónsky rod Vécsey, ktorý obec podľa rodinnej tradície získal spolu s inými majetkami v užskej župe do dedičstva od rodu Csápy. Tento rod napomáhal rekatolizácii. Údajne až do roku 1718, kedy protestanti vrátili kostol katolíkom, sa v ich kaštieli konali aj katolícke bohoslužby a vo forme kaplána pretrvával farský administrátor. V roku 1718 ním bol rehoľník Klement. Rehoľníci, minoriti a františkáni tu pôsobili aj v ďalších rokoch, v dôsledku čoho s v obci zaužívalo pre kňazov oslovenie páter, používané ešte v 19. storočí, teda v čase, keď farnosť už dávno mala miestnych farárov. V roku 1749bol r.kat. administrátorom Ladislav Viczey a po ňom opäť najmenej dvaja rehoľníci. R.kat. cirkev zaviedla po r. 1563 zoznamy krstených, sobášených a zomrelých osôb - matriky. Staršia literatúra uvádza že v Sennom sa viedli od roku 1718, dnes ich však nepoznáme. Najstaršie známe matriky sú tu z roku 1778. Š.Halás z nich pre roky 1778-1782 zisti1 ako krstiacich kňazov minoritu Jána Mondoviča, ktorý tu krstil popri miestnom farárovi Martinovi Leporisovi a minoritu Fr. Klemensa Krišíka(?), krstiaceho v r. 1779 popri Štefanovi Kellerčíkovi pôsobiacom tu v rokoch 1779 až 1782.Možno predpokladať, že ide o pretrvávanie väzieb rodu Vécsey na rehoľníkov z čias pred riadnym obnovením r.kat. farnosti v roku 1718. Po vrátení kostola katolíkom sa jeho patróni Vécseyovci postarali aj o riadny chod farnosti. Pre potreby fary vyčlenili polia a lúky v rozsahu jednej usadlosti, t.j. asi 13 ha, z ktorých časť fara neskôr odpredala občanom. Do roku 1930 hospodárili farári sami, potom dávali pôdu do prenájmu. Okrem toho do zrušenia poddanstva mali nárok na desiatok z každej poddanskej usadlosti, neskôr cirkevnú daň, tzv. rokovinu. V Sennom to boli od každej domácnosti 2 korce obilia, t.j. 50 kg farárovi (chudobnejší bez záprahu polovicu) jeden korec organistovi, pol korca čiže jednu "štvertovku" kostolníkovi. Tým si občania hmotne zabezpečili svoju duchovnú správu. Od roku 1782 keď, prevzal skonsolidovaný farský úrad v Sennom Martin Majerčik, do roku 2020 tento úrad zastávalo ďalších 28 kňazov. Keď v roku 1804 vznikla Satmárska diecéza, pripadlo jej aj územie Užského arcidekanátu, dovtedy prislúchajúce biskupstvu v Jágri. V tom čase malo 10 farností, medzi nimi aj Senné s filiálkami v Palíne, Stretave, Stretavke, Iňačovciach, Rebríne, Krášku ( dnes Zemplínska Široká) a Jastrabí, kde je aj filiálny kostol. V roku 1808 žilo v obci 489 r.kat. veriacich, vo fíliálkach 903. V roku 1904 bolo v Sennom 484 rímskokatolíkov, 231 gr.katolíkov, 2 evanjelici a.v., 11 reformovaných a 26 izraelitov. V 19. storočí sa vo farnosti uskutočnilo 6 kanonických vizitácií. Fara v 19. storočí už opäť spravovala cirkevnú školu s vlastnou budovou oproti kostolu, ktorá slúžila školským účelom do r. 1930, do zriadenia školy obecnej. V budove bola priestranná trieda, byt organistu-učiteľa, patrila k nej hospodárska budova. Začiatkom 1.svetovej vojny štát zrekvíroval zvony ako surovinu pre zbrojnú výrobu a ponechal iba najmenší z troch zvonov. Po vojne veriaci zakúpili nové zvony z Brna. Počas 2. svetovej vojny boli kostol aj fara značne poškodené. V roku 1945 sa začala oprava kostola z príspevkov podnikateľa Imricha Ondiča z Budkoviec. Po nástupe komunizmu v roku 1948 nastali nepriaznivé časy pre cirkev v Československu. Štátna moc za pomoci sovietskych poradcov sa rozhodla ísť v boji proti cirkvi až do posledných absurdných dôsledkov. Príkladom je aj uväznenie vtedajšieho farára Jozefa Biloveského. Jozef Biloveský bol šesť mesiacov v tábore Múčnik pri Trnave. Neskôr ho prepustili, ale mal prísny zákaz vstúpiť do Senného. Počas tohto obdobia bola farnosť opustená a farská budova slúžila ako sklad obilia. Farnosť bola znova obsadená v roku 1952 a správcom farnosti sa stal Vojtech Jozsicka. Namiesto starej fary v roku 1966 bola postavená nová farská budova. Počas nasledujúceho obdobia (do roku 1989) vo farnosti pôsobili kňazi, ktorí boli sledovaní štátnou bezpečnosťou. Aj napriek tomu sa farské spoločenstvo duchovne rozvíjalo. Po páde komunizmu zmeny nastali aj vo farnosti. V roku 1995 počas troch mesiacov bol celý kostol obnovený. Veriaci k nemu pristavali aj novú kaplnku Lurdskej Panny Márie. Obnovený kostol 1. októbra vysvätil J. E. pomocný biskup Bernard Bober. Veriaci zároveň opravili budovy bývalej cirkevnej školy.  V roku 2012 prebehla oprava strechy kostola a kostolnej veže spolu s výmenou kríža. V roku 2015 bola vykonaná maľba vo vnútri kostola, sakristie, kde bol zakúpený aj nový nábytok. V roku 2019 bola obnovená fasáda kostola.  Od 1. júla 2012 farnosť Senné so svojimi filiálkami Iňačovce, Jastrabie pri Michalovciach, Palín a Zemplínska Široká patrí do dekanátu Sobrance.

Kňazi z farnosti Senné:

1997 - Martin Raškovský

2013 - Lukáš Bakajsa

FARNOSŤ NÁVŠTEVY PANNY MÁRIE SENNÉ